O výchove I - Eseje




  1. UMENIE ŽIŤ

  2. VÝCHOVA

  3. VÝCHOVA TELA

  4. VÝCHOVA VITALITY

  5. ROZUMOVÁ VÝCHOVA

  6. PSYCHICKÁ A DUCHOVNÁ VÝCHOVA




PREDHOVOR

V týchto článkoch som sa snažila preložiť terminológiu jogy do bežného jazyka, lebo Bulletin, pre ktorý sú určené, nie je zameraný na adeptov jogy, ale skôr na ľudí, čo žijú bežným životom, no chcú v ňom dosiahnuť vyššiu úroveň dokonalosti. Ich úsilie nie je ľahké, a možno ho považovať za istý druh jogy. Oni sami sa často označujú za "materialistov" a terminológia jogy by ich mohla dráždiť, preto som sa jej radšej vyhla. Poznala som mnoho takých ľudí - hoci sa hlásili k materializmu, v osobnom živote sa podrobovali oveľa prísnejšej disciplíne než mnohí z tých, čo sa považujú za adeptov jogy.

Chceme, aby ľudstvo postúpilo vpred, a či sa pritom vydá cestou jogy alebo nejakou inou, nie je až také dôležité, než to, či sa bude o svoj pokrok dostatočne usilovať.

Matka

I   UMENIE ŽIŤ

(Poznať sa a ovládať sa)

Bezcieľny život je vždy nešťastný život.

Každý človek by mal mať cieľ. Od jeho kvality závisí hodnota celého života.

Zvoľte si cieľ vysoký, rozsiahly, ušľachtilý a nesebecký. Váš život sa tak stane vzácnym pre vás i pre iných.

Dokonalosť, s akou uskutočníte svoj ideál, bude závisieť od vašej osobnej dokonalosti.

Prvým krokom na ceste k dokonalosti je uvedomiť si sám seba, rozličné časti bytosti a ich typické aktivity. Naučte sa ich odlišovať jednu od druhej, aby ste vedeli určiť pôvod myšlienok, impulzov, reakcií a pohnútok, ktoré sa vo vás objavujú a pobádajú vás k činnosti. Je to náročné sebaštúdium a vyžaduje veľa úprimnosti a vytrvalosti. Ľudská povaha, najmä rozumová, má totiž spontánny sklon obhajovať a ospravedlňovať všetko, čo človek cíti, myslí, hovorí a robí. Svoje vnútorné poryvy musíme preto pozorne sledovať a konfrontovať s naším najvyšším ideálom, úprimne odhodlaní podriadiť sa jeho súdu. Len tak si vypestujeme schopnosť rozlišovať, ktorá sa nemýli. Ak naozaj chceme dosiahnuť dokonalosť a odhaliť najhlbšiu pravdu nášho bytia - a práve to je naša misia na zemi - musíme zo seba systematicky odstrániť všetko, čo jej protirečí. Tak sa jednotlivé prvky našej bytosti pomaly zoskupia do homogénneho celku okolo psychického jadra. K viditeľnému pokroku dospejeme až po dlhom čase, a ak ho chceme úspešne zavŕšiť, musíme sa ozbrojiť vytrvalosťou, trpezlivosťou a odhodlaním urobiť všetko preto, aby náš život neskončil predčasne - pred dosiahnutím cieľa.

Súčasne so zjednocovaním a očisťovaním bytosti treba zdokonaľovať aj jej vonkajšie, inštrumentálne stránky. Ak sa má cez nás prejaviť vyššia pravda, myseľ musí byť dostatočne pružná a bohatá, aby zostupujúcu ideu usilujúcu o sebavyjadrenie vliala do myšlienkovej formy, ktorá uchová jej silu a jas. Schopnosť vyjadrovania musí byť natoľko vyspelá, aby výslednú myšlienku zaodela do slov, ktoré ju budú odhaľovať, a nie zahaľovať a deformovať. Formulácia, ktorou vyjadríme vyššiu pravdu, by sa potom mala prejaviť i v našom cítení a konaní, vo všetkých aktivitách našej bytosti. A nakoniec vytrvalým úsilím by mali i tieto aktivity dospieť k maximálnej dokonalosti.

Toto všetko možno dosiahnuť štvorakou disciplínou, ktorej stručný náčrt tu predkladáme. Jej jednotlivé prvky sa navzájom nevylučujú, dokonca je lepšie venovať sa im súčasne. Začiatok by sme mohli nazvať psychickou disciplínou - označenie "psychický" dávame psychologickému jadru našej bytosti, sídlu najvyššej pravdy našej existencie, ktoré je schopné túto pravdu zachytiť a prejaviť. Preto je nesmierne dôležité uvedomiť si jej prítomnosť v nás, sústrediť sa na ňu, vybudovať si s ňou priamy kontakt a nakoniec sa s ňou zjednotiť.

V rôznych dobách a krajinách vzniklo mnoho spôsobov, ako "psychické jadro" v nás odhaliť a splynúť s ním. Existujú metódy psychologické, náboženské, ba aj mechanické. Zvoľte si tú, čo vám najviac vyhovuje. Ak vytrváte v úprimnej a stálej snahe, určite sa vám dostane i potrebnej pomoci - či už zvonka štúdiom a poučením, alebo zvnútra koncentráciou, meditáciou, zjavením a duchovným zážitkom. Iba jedna vec je absolútne nevyhnutná: odhodlanie doviesť toto hľadanie až do úspešného konca. Musí sa stať vaším prvoradým cieľom - drahocennou perlou, ktorú treba získať za každú cenu. Čokoľvek budete robiť, odhodlanie nájsť pravdu vášho bytia a splynúť s ňou musí byť vždy živé, neustále prítomné za všetkým, čo robíte, cítite a myslíte.

Nezanedbávajte pritom rozumový rozvoj, lebo ľudská myseľ môže byť rovnako veľkou pomocou ako prekážkou. V prirodzenom nezušľachtenom stave je obmedzená, plytká a nepružná, a treba vynaložiť určitú námahu, aby sa stala širšou, pružnejšou a hlbšou. Keď budete čeliť nejakému problému, snažte sa ho preto posúdiť zo všetkých možných strán a hľadísk. Na tomto princípe je napríklad založená nasledovná technika: proti jasne sformulovanej téze sa postaví rovnako dôkladne sformulovaná antitéza, a problém treba starostlivou reflexiou rozšíriť, prekročiť a nájsť syntézu, ktorá pôvodné protiklady spojí do obsiahlejšieho, úplnejšieho a dokonalejšieho riešenia.

Existuje veľa podobných cvičení a niektoré z nich blahodarne vplývajú aj na charakter: rozvíjajú myseľ a zároveň pomáhajú zvládnuť emócie. Napríklad, veľmi dôležité je zakázať mysli, aby vynášala súdy o ľuďoch a veciach. Myseľ totiž nie je nástrojom poznania - nedokáže ho nájsť, práve naopak, poznanie do nej musí zostúpiť z inej sféry a ovládnuť ju. Svet poznania je mimo dosahu ľudskej mysle, prevyšuje aj Platónov svet čistých ideí. Myseľ treba upokojiť a urobiť ju vnímavou, aby dokázala zachytiť poznanie zostupujúce z vyšších úrovní a prejaviť ho. Jej úlohou je dať mu formu, štruktúru a preložiť ho do činnosti. V týchto funkciách spočíva jej pravá hodnota a užitočnosť.

Keď sa teda pri práci alebo rozhodovaní dostanete s niekým do sporu, nedržte sa kŕčovite svojho názoru. Pokúste sa vžiť do situácie toho druhého, pochopiť jeho stanovisko a namiesto hádky alebo dokonca boja nájsť riešenie, ktoré v rozumnej miere uspokojí obe strany. Ak je na oboch stranách dobrá vôľa, také riešenie vždy existuje.

Tým sa dostávame k rozvoju a zvládnutiu vitality. Vitálna bytosť v nás je sídlom impulzov a túžob, entuziazmu a prudkosti, dynamickej energie, vášní, ale aj depresie, revolty a zúfalstva. Niet veci, ktorú by nedokázala rozhýbať, vybudovať a uskutočniť, dokáže však aj všetko zničiť a znemožniť. Zvládnuť vitalitu je pre človeka najťažšie. Vyžaduje nesmiernu trpezlivosť a najmä dokonalú úprimnosť, lebo bez úprimnosti by sme sa klamali od prvého kroku a všetka naša námaha by vyšla nazmar. Keď vitalita spolupracuje, žiaden cieľ nie je nedosiahnuteľný, žiadna premena neuskutočniteľná. Problém je získať trvalú spoluprácu. Vitalita je usilovným robotníkom, obvykle jej však ide o vlastné uspokojenie. Ak jej ho čo i len čiastočne odoprieme, začne sa priečiť, stáva sa mrzutou a rozladenou, energia k činnosti mizne a zostáva po nej len znechutenie z vecí a ľudí, nespokojnosť a depresia, pasivita alebo revolta. V takých chvíľach musíme zostať pokojní, pasívni a vyvarovať sa akéhokoľvek činu, inak vyvedieme nejakú hlúposť a ľahkomyseľne si zničíme plody dlhého úsilia. Tieto krízy sú kratšie a menej nebezpečné u tých, čo majú s psychickým jadrom pevný a živý kontakt schopný v každej situácii udržať pri živote plameň snahy a vedomie ideálu, ktorý chcú dosiahnuť. Cez psychické vedomie môžu potom k vitalite pristúpiť ako k revoltujúcemu dieťaťu, trpezlivo a neúnavne jej ukazovať svetlo a pravdu v snahe presvedčiť ju a znovu získať jej dobrú vôľu, ktorá sa dočasne stratila. Každú krízu tak premeníme na krok vpred, na nový stupienok k ideálu. Postup môže byť pomalý a pády časté, no ak si uchováme nezlomnú vôľu a odvahu, určite sa jedného dňa dočkáme triumfu, keď sa naše ťažkosti a prekážky rozplynú v žiarivom vedomí pravdy.

A nakoniec si musíme racionálnou a predvídavou telesnou výchovou vybudovať pružné a mocné telo ako vhodný nástroj vyššej Pravdy v hmotnom svete.

Telo nemá vládnuť, ale poslúchať. Svojou konštitúciou je verným a učenlivým sluhom. Nanešťastie nie vždy dokáže správne rozlišovať vo vzťahu k svojim pánom, mysli a vitalite. Myseľ presadzovaním nepružných dogiem a svojvoľných rozhodnutí, vitalita vášňami, nestriedmosťou a rozpustilosťou rýchlo zničia prirodzenú rovnováhu tela a navodia stav trvalej únavy, vyčerpania a choroby. Spod tejto tyranie ho treba oslobodiť vybudovaním priameho a trvalého kontaktu s psychickým jadrom bytosti. Telo disponuje obdivuhodnou prispôsobivosťou a výdržou, a ak ho miesto nevedomých a despotických pánov, ktorým je nateraz podrobené, bude ovládať najhlbšia pravda našej bytosti, budeme prekvapení, čo všetko dokáže. Zvládne aj veci, o ktorých ani nesnívame. Pokojné a tiché, silné a vyrovnané, dokáže vždy vyvinúť potrebné úsilie, lebo sa naučí oddychovať počas činnosti. Kontaktom s vesmírnymi silami si doplní energiu, ktorú vedome a účelne použije. Zdravé a vyrovnané, stelesní nový typ harmónie odvodený z harmónie vyšších sfér, čo mu dodá dokonalé proporcie a ideálnu krásu formy. Táto harmónia bude dynamická, lebo pravda bytosti nemôže byť statická, ide o neprestajné vrastanie do úplnejšej a obsiahlejšej dokonalosti. Keď sa telo naučí sledovať pohyb tejto dynamickej harmónie, dokáže sa postupnou premenou vyhnúť rozpadu a zániku. Neodvolateľný zákon smrti nebude mať viac dôvod na existenciu.

Na tomto stupni dokonalosti, ktorý je naším cieľom, sa nám hľadaná Pravda odhalí v štyroch hlavných stránkach: v Láske, Poznaní, Sile a Kráse. Tieto štyri stránky Pravdy nájdu spontánne vyjadrenie v jednotlivých častiach našej bytosti. Psychika sa stane centrom opravdivej a čistej lásky, myseľ nástrojom neomylného poznania, vitalita stelesnením neprekonateľnej sily a nevyčerpateľnej energie, a telo výrazom dokonalej krásy a harmónie.

II   VÝCHOVA

Výchova ľudskej bytosti by mala začať narodením a pokračovať celý život.

Možno dokonca povedať, že najlepšie výsledky dosiahneme, keď začneme už pred narodením: matka zdokonaľuje samu seba a pôsobí aj na dieťa, ktoré v sebe nosí. Niet pochýb, že povaha dieťaťa silne závisí od matky, ktorá ho formuje, a že jej snaha a dobrá vôľa pritom hrajú aspoň takú úlohu, ako materiálne podmienky, v ktorých žije. Matka má preto dbať, aby jej myšlienky boli vždy krásne a čisté, city jemné a ušľachtilé, a prostredie plné harmónie a vznešenej jednoduchosti. Ak tomu pridá pevné odhodlanie sformovať dieťa podľa najvyššieho ideálu, aký si dokáže predstaviť, potom mu zabezpečí tie najlepšie podmienky pre vstup do tohoto sveta. Koľko námahy a zbytočných komplikácií tak ušetrí sebe i dieťaťu!

Všestranná výchova sa skladá z piatich základných zložiek, ktoré zodpovedajú piatim základným aktivitám ľudskej bytosti: fyzickej, vitálnej, mentálnej, psychickej a duchovnej. Vo vývoji jedinca na seba obvykle nadväzujú v uvedenom poradí. To neznamená, že by nová zložka mala potlačiť predchádzajúce, ale že sa všetky majú navzájom dopĺňať až do konca života.

Jednotlivé zložky a ich vzájomné vzťahy bude užitočnejšie rozobrať oddelene. Ešte predtým by som však chcela dať rodičom jednu radu. Väčšina z nich sa z rôznych dôvodov len veľmi málo zamýšľa nad tým, v čom vlastne spočíva skutočná výchova dieťaťa. Majú pocit, že keď ho priviedli na svet, zabezpečili mu jedlo a ďalšie materiálne potreby nevyhnutné pre jeho zdravie, že úspešne zvládli svoju rodičovskú úlohu. Keď povyrastie, dajú ho do školy a starosť o jeho výchovu prenechajú učiteľom.

Sú aj rodičia, ktorí si uvedomujú, že by svoje deti mali vychovávať, a v rámci svojich možností sa o to aj snažia. Ale aj spomedzi tých najserióznejších si len nepatrné percento uvedomuje, že ak chcú dobre vychovať svoje deti, musia najprv vychovať sami seba. Lebo príklad rodičov je najsilnejší. Pekné slová a múdre rady majú na dieťa minimálny účinok, ak mu náš každodenný príklad jasne a názorne nedokazuje opravdivosť toho, čo hlásame.

Úprimnosť, čestnosť a priamočiarosť, odvaha, nezaujatosť a nesebeckosť, trpezlivosť, húževnatosť, vytrvalosť, duševný mier, vyrovnanosť, sebaovládanie - to všetko oveľa lepšie naučíme príkladom než rečami. Váš ideál, rodičia, musí byť preto vysoký a vaše činy vždy v súlade s ním. Uvidíte, že ho vaše dieťa bude od vás postupne preberať a že v ňom pod jeho vplyvom spontánne vyklíčia vlastnosti, ktoré mu chcete vštepiť. Každé dieťa hľadí na svojich rodičov s úplne prirodzeným obdivom a rešpektom, a pokiaľ nie sú úplne odsúdeniahodní, vždy sa mu javia ako polobohovia, ktorých chce čo najvernejšie napodobiť.

Rodičia si, až na zriedkavé výnimky, neuvedomujú, aký katastrofálny vplyv majú ich chyby, slabosti a nedostatky v sebaovládaní na deti. Ak chcete, aby si vás vaše deti vážili, vážte si sami seba a buďte v každom okamihu hodní ich úcty. Vystríhajte sa svojvôle, despotizmu, podráždenosti, netrpezlivosti a zlej nálady. Ak vám dieťa položí otázku, neodpovedajte mu hlúposťou alebo nezmyslom pod zámienkou, že by vás aj tak nepochopilo. Ak sa vynasnažíte, určite vás pochopí. Napriek rozšírenému výroku, že nie vždy je vhodné povedať pravdu, dovolím si tvrdiť opak: povedať pravdu je vždy to najlepšie, umenie však spočíva v tom, ako ju priblížiť rozumovej úrovni poslucháča. Dvanásť až štrnásťročné dieťa len ťažko chápe abstraktné pojmy a všeobecné idey. Napriek tomu ho na ich pochopenie môžeme cieľavedome pripravovať pomocou konkrétnych obrazov, symbolov a podobenstiev. Menším deťom a tým, ktorí rozumovo zostanú vždy deťmi, povie vhodne podaný príbeh alebo rozprávka oveľa viac než hŕba teoretických vysvetlení.

Vyhnite sa aj ďalšej častej chybe a nekričte na svoje deti, kým na to nemáte skutočne vážny dôvod a nie je to absolútne nevyhnutné. Príliš často okrikované deti si na zvýšený hlas rýchlo zvyknú a potom ani ostrým slovám nevenujú osobitnú pozornosť. Zvlášť si dajte pozor, aby ste im nevytýkali niečo, čoho sa dopúšťate aj vy sami. Deti sú mimoriadne bystrí a nadaní pozorovatelia a vašu slabosť zakrátko bez milosti odhalia.

Všimnite si, že keď dieťa urobí nejakú chybu, spontánne a čestne sa vám prizná. Vtedy mu s citom a pochopením ukážte, čo bolo v jeho konaní nesprávne a vysvetlite mu, že by sa to nemalo opakovať. V žiadnom prípade ho nekarhajte ani netrestajte, priznanú chybu treba odpustiť. Nedovoľte, aby do vášho vzájomného vzťahu vnikol strach. Strach je najhorším prostriedkom výchovy a nevyhnutne vedie k pretvárke a klamstvu. Iba cit schopný rozlišovať, pevný a pritom nežný, dokáže v spojení s dostatočným praktickým poznaním vytvoriť putá dôvery, ktoré sú nevyhnutným predpokladom účinnej výchovy. Nikdy nezabúdajte, že sa musíte znova a znova prekonávať, aby ste boli vždy na výške svojho poslania a splnili si povinnosť, ktorú voči svojmu dieťaťu máte už tým, že ste ho priviedli na svet.

III   VÝCHOVA TELA

Telo si zo všetkých úrovní bytia najviac vyžaduje metódu, poriadok, disciplínu a procedúru. Nedostatok plastickosti a vnímavosti v hmote treba nahradiť precíznou a všestrannou organizáciou detailov. Nesmieme samozrejme zabúdať na to, že všetky úrovne bytia spolu súvisia a navzájom sa prelínajú. Ale aj tak sa každý mentálny a vitálny impulz musí podrobiť prísnej a presnej procedúre, ak sa chce prejaviť na fyzickej úrovni. Účinná výchova tela preto musí byť dôkladná a detailná, predvídavá a metodická. Jej vplyv sa prenesie do návykov: telo je bytosť návykov. Treba ich však ovládnuť a udržať pod kontrolou, aby nestratili pružnosť a plastickosť a dokázali sa prispôsobiť potrebám a podmienkam rozvoja jedinca.

Výchova tela môže začať ihneď po narodení a pokračovať celý život: nikdy nie je priskoro ani príliš neskoro.

Telesná výchova pozostáva z troch hlavných zložiek: (1) z ovládnutia a kontroly telesných funkcií, (2) z metodického, harmonického a komplexného rozvoja telesných partií a pohybov a (3) z nápravy telesných chýb a deformácií.

Od prvých dní, a takmer by sa dalo povedať, že od prvých hodín života, by pre dieťa mala začať prvá etapa výchovného programu zameraná na jedlo, spánok, vyprázdňovanie a podobne. Ak si dieťa hneď na začiatku osvojí správne návyky, ušetrí si neskôr veľa trápenia a problémov. Podstatne jednoduchšiu úlohu budú mať aj tí, čo sa oň budú v prvých rokoch života starať.

Pochopiteľne, ak má byť táto výchova účinná, prospešná a rozumná, musí byť postavená aspoň na minimálnom poznaní ľudského tela, jeho štruktúry a funkcií. Pozorovaním funkcie svojich telesných orgánov môže dieťa postupne ovládnuť ich činnosť a dosiahnuť, aby prebiehala správne a harmonicky. Pokiaľ ide o držanie tela, telesné postoje a pohyby, nesprávne návyky sa formujú veľmi rýchlo a môžu mať katastrofálne následky na celý život. Tí, čo berú výchovu svojich detí vážne a chcú im zabezpečiť normálny, zdravý rozvoj, ľahko nájdu potrebné rady a inštrukcie. Kníh venovaných telesnej výchove je stále viac a obsahujú všetky potrebné návody a informácie.

Nemôžem sa tu púšťať do podrobností, lebo každý problém je svojím spôsobom jedinečný a vyžaduje si individuálny prístup. Otázka stravy bola dlho a starostlivo skúmaná. Jedálny lístok podporujúci zdravie a rast dieťaťa je všeobecne známy a možno ho s úspechom použiť. Na jednu dôležitú vec by sme však nemali zabúdať: kým sú inštinkty tela neporušené, často sú spoľahlivejšie než akákoľvek teória. Ak teda chcete, aby sa vaše deti vyvíjali normálne, nenúťte ich jesť jedlá, voči ktorým pociťujú odpor. Pokiaľ dieťa nie je mimoriadne rozmaznané a trucovité, jeho telesný inštinkt ho často správne varuje pred tým, čo by mu mohlo uškodiť.

Telo vo svojom prirodzenom stave, to znamená bez rušivého vplyvu rozumových koncepcií a vitálnych impulzov, veľmi dobre vie, čo je preň potrebné a užitočné. U dieťaťa to môžeme tiež dosiahnuť, ak sa mu budeme starostlivo venovať a naučíme ho rozlišovať túžby od naozajstných potrieb. Dieťa by sa malo naučiť uprednostňovať jedlá pripravené bez zbytočných komplikácií, jednoduché a zdravé, chutné a výživné. Zo svojej stravy by malo vylúčiť všetky jedlá, ktoré len nadúvajú a spôsobujú ťažobu. Najdôležitejšie je, aby jedlo presne podľa miery svojho hladu - ani viac, ani menej, aby sa preň jedlo nestalo prostriedkom na uspokojovanie nezdravej a nenásytnej pažravosti. Človek by mal už od malička vedieť, že jeme preto, aby sme telu dodali zdravie a silu, a nie preto, aby sme sa oddávali pôžitku z jedenia. Strava má byť v súlade s temperamentom dieťaťa, starostlivo, čisto a hygienicky pripravená, chutná, a predsa veľmi jednoduchá. Musí obsahovať všetky chemické a dynamické zložky potrebné pre rovnomerný a všestranný telesný rozvoj. Dávkovať ju treba podľa veku dieťaťa a činností, ktorým sa pravidelne venuje. Dieťa by malo dostávať jedlo iba na udržanie zdravia a obnovenie energie, a preto ho prostredníctvom jedla nesmieme trestať, ani naň tak robiť nátlak. Tresty typu: "Neposlúchal si, a preto nedostaneš zákusok," sú nesmierne škodlivé. V malom detskom vedomí totiž vyvolajú dojem, že jedlo slúži hlavne na uspokojovanie túžob a nie na udržanie správnej funkcie tela.

V deťoch treba odmalička rozvíjať aj hygienické návyky. Kladný vzťah k hygiene a čistote v nich však vypestujeme len vtedy, keď ich nenakazíme strachom z choroby. Strach je vo výchove najhorším motívom a veľmi účinne priťahuje to, čoho sa bojíme. Choroby sa nesmieme báť, ale nesmie nás ani priťahovať. Medzi ľuďmi je stále rozšírená predstava, že mimoriadne inteligentní ľudia bývajú telesne slabo vyvinutí. Tento názor je nesprávny a nemá reálny základ. V istom období možno prevládal romantický a výstredný sklon k telesnej nerovnováhe, dnes už našťastie patrí minulosti. Pevné, svalnaté a mocné telo, dobre stavané a dokonale vyvážené, sa dnes cení podľa svojej skutočnej hodnoty. Deti by si v každom prípade mali osvojiť úctu k zdraviu a obdiv k zdravému človeku, ktorého telo vie odolávať útokom choroby. Často sa stáva, že dieťa predstiera chorobu, aby sa vyhlo nepríjemnej povinnosti, nezaujímavej práci, alebo aby donútilo rodičov uspokojiť nejaký svoj rozmar. Deti treba čo najskôr naučiť, že táto hra nemá zmysel a že chorobou sa nestanú zaujímavejšími, skôr naopak. Slabí majú sklon veriť, že slabosť ich robí príťažlivými a využívajú ju na upútanie pozornosti a získanie sympatií svojho okolia. Túto zhubnú a nebezpečnú tendenciu nesmieme v žiadnom prípade podporovať. Deti sa musia naučiť, že choroba je známkou neúspechu a menejcennosti, a nie cnosti alebo obete.

Len čo dieťa dokáže vedome používať svoje údy, mali by sme každý deň vyčleniť určitý čas na jeho metodický a harmonický telesný rozvoj. Na udržanie správnej činnosti a rovnomerného rastu svalov stačí dvadsať až tridsať minút denne, podľa možnosti po prebudení. Súčasne tak zabránime tuhnutiu kĺbov a chrbtice, ktoré sa objavuje oveľa skôr, než sa všeobecne predpokladá. Vo výchovnom programe by mal mať veľký priestor šport a detské hry. Zaručia pevnejšie zdravie než všetky lieky sveta. Hodina pohybu na slnku pôsobí proti slabosti a chudokrvnosti účinnejšie než celá zásoba liečivých nápojov a prípravkov. Radím neužívať lieky dovtedy, kým to nie je absolútne nevyhnutné, a toto "absolútne nevyhnutné" striktne dodržiavať. Existuje viacero známych systémov, ako optimálne rozvíjať ľudské telo. Bez ohľadu na to, ktorý zvolíme, najvýraznejší účinok dosiahneme vždy individuálnym prístupom. Podľa možnosti by sme sa pritom mali opierať o rady odborníka alebo aspoň o knihy, ktoré sa touto problematikou zaoberajú.

V každom prípade musí mať dieťa dostatok spánku bez ohľadu na to, čím sa cez deň zaoberalo. Kojenec by mal prespať viac ako polovicu dňa. S vekom dĺžka spánku klesá, až do dospelosti by to však nemalo byť menej ako osem hodín denne a to v tichej a dobre vetranej miestnosti. Nervový systém si najlepšie oddýchne počas spánku v hodinách pred polnocou, a dieťa by preto nemalo byť hore zbytočne dlho do noci. Odpočívať a uvoľniť sa treba aj cez deň. Relaxáciu potrebuje každý, kto chce uchovať pevnosť svojho nervového systému. Deti by sa mali už odmalička učiť uvoľňovať si svaly a nervy. Napriek tomu je veľa rodičov, ktorí nútia svoje dieťa do neustálej činnosti. Ak je chvíľu ticho, už si myslia, že je choré. Niektorí si dokonca zvykli nútiť svoje deti do domácich prác na úkor času, ktorý potrebujú na oddych a regeneráciu. Pre rozvíjajúci sa nervový systém nemôže byť nič horšie, ako ustavičný stres a napätie z činností, ktoré si nezvolil slobodne, ale mu ich násilím vnútili. Napriek všetkým zakoreneným predstavám a predsudkom si dovolím tvrdiť, že rodičia nemajú právo vyžadovať od svojho dieťaťa prácu, akoby jeho povinnosťou bolo slúžiť im. Skôr opak je pravdou - rodičia by mali svojim deťom ak už nie slúžiť, tak aspoň sa o ne riadne starať. Iba keď sa dieťa slobodne rozhodne a berie to ako hru, možno s tým súhlasiť, ale ani vtedy to nesmie byť na úkor odpočinku, ktorý jeho telo nutne potrebuje na obnovu správnej činnosti.

Popri telesnom zdraví, sile a vyrovnanosti treba klásť veľký dôraz aj na krásu. Dieťa by sa malo o krásu usilovať nie preto, aby uspokojilo iných alebo získalo ich obdiv, ale pre lásku ku kráse samej. Lebo krása je ideálom a cieľom telesného života. Každý človek môže rôzne časti a pohyby svojho tela uviesť do harmónie. Ľudské telo, ktoré sa od počiatku svojej existencie podrobovalo racionálnej telesnej výchove, si vytvorí vlastnú harmóniu a pripraví sa tak na prejavenie krásy. Keď budeme rozoberať ďalšie stránky integrálnej výchovy, zmienime sa aj o podmienkach, ktoré treba splniť, aby sa táto krása mohla jedného dňa prejaviť.

Zatiaľ som hovorila len o výchove detí, lebo mnohým telesným nedostatkom a deformáciám možno predísť vhodnou telesnou výchovou absolvovanou v pravý čas. Ak sa tak z rôznych dôvodov nestane v detstve ani v mladosti, začať možno aj neskôr a pokračovať prakticky celý život. Ale čím neskôr začneme, tým viac sa musíme pripraviť na ťažkosti spojené s odvykaním si od hlboko zakorenených zlozvykov, odstraňovaním nahromadených telesných deformácií a navracaním stratenej pružnosti stuhnutým svalom a kĺbom. Táto prípravná etapa nás bude stáť veľa trpezlivosti a vytrvalosti, než budeme môcť prikročiť ku konštruktívnej harmonizácii tela a jeho pohybov. Ak si však v sebe budeme vytrvale niesť živý ideál krásy, ktorý chceme uskutočniť, svoj cieľ určite dosiahneme.

IV   VÝCHOVA VITALITY

Výchova vitality je zrejme najdôležitejšou a najpotrebnejšou súčasťou výchovy. Len zriedka sa však pri nej používa správna metóda a vhodný prístup. Príčin je niekoľko. Prvou je zmätok v mysli väčšiny ľudí, spôsobený neujasnenosťou jej náplne, druhou je jej nesmierna náročnosť. Kto chce zvládnuť svoju vitalitu, musí disponovať železnou vôľou, neochvejnou vytrvalosťou a nekonečnou trpezlivosťou.

Lebo vitalita je v človeku naozajstným despotom a nemilosrdným tyranom. Je zdrojom sily, energie, entuziazmu a dynamiky našej činnosti, a preto k nej mnohí pristupujú s bázňou a vždy sa jej snažia vyhovieť. Lenže vitalita je pánom, ktorého neuspokojí nič, a jej žiadosti nepoznajú hraníc. Dve idey, rozšírené a akceptované najmä na Západe, jej nadvládu ešte umocňujú. Prvou je predstava, že cieľom života je byť šťastný, a druhou názor, že človek sa rodí s určitým charakterom, ktorý nemožno zmeniť.

Prvá predstava je detinskou deformáciou hlbokej pravdy, že celá existencia stojí na radosti z bytia, bez ktorej by život nemohol existovať. Ale táto radosť z bytia patrí medzi ničím nepodmienené kvality Boha, a preto si ju nemožno zamieňať s vyhľadávaním svetských pôžitkov, ktoré do veľkej miery závisia od vonkajších okolností. Presvedčenie, že človek má právo byť šťastný, vedie vo svojich dôsledkoch ku snahe žiť svoj život za každú cenu. Temný a agresívny egoizmus tohto postoja je príčinou nespočetných konfliktov, lží, utrpenia a zúfalstva, končiacich často katastrofou.

Kým je svet taký, aký je, zmyslom života nemôže byť osobné šťastie, ale postupné prebudenie sa do vyššieho vedomia - vedomia Pravdy.

Druhá predstava vychádza zo skutočnosti, že zásadná premena ľudského charakteru vyžaduje takmer dokonalé ovládnutie podvedomia a prísnu kontrolu všetkých obsahov vystupujúcich z nevedomia, ktoré sú v bežnom človeku výrazom atavistických tendencií a vplyvov okolia. Úspešné zvládnutie tejto herkulovskej úlohy si vyžaduje takmer abnormálny rast vedomia sprevádzaný neustálou pomocou vyššej Milosti. Mimochodom, málokto sa o jej zvládnutie vôbec pokúšal a mnohí známi učitelia ju označili za neuskutočniteľnú chiméru. A predsa je uskutočniteľná. Niektorým ľuďom sa to už podarilo spojením premyslenej disciplíny s neústupnou vytrvalosťou, ktorú neodradili ani tie najťažšie opakované neúspechy.

Skôr, než sa o zmenu charakteru pokúsime, musíme ho pozorne a podrobne preskúmať. Vo väčšine prípadov je už toto samo osebe ťažkou a záludnou úlohou. Staré tradície však vedeli niečo, čo môže slúžiť ako vodiaca niť v labyrinte vnútorného sebaobjavovania. V charaktere každého človeka sú vždy v takmer rovnakej miere prítomné dve protikladné tendencie, ako svetlo a tieň tej istej veci. U výnimočných ľudí býva tento stav ešte viac vyhrotený. Z povahy štedrého človeka môže náhle vytrysknúť nenásytná hrabivosť, odvážny je zrazu zbabelcom a dobrák od kosti musí niekedy čeliť nečakaným útokom zvrátených impulzov a pohnútok. Život akoby každého obdaril nielen možnosťou dosiahnuť ideál, ale aj protikladnými prvkami, s ktorými musí zápasiť, ak chce svoj ideál uskutočniť. Z tohto hľadiska je celý život výchovou, vedomou či nevedomou, dobrovoľnou či nedobrovoľnou. Niekedy vedie k prevahe vlastností reprezentujúcich svetlo, inokedy pomáha tendenciám vyjadrujúcim tieň. Ak sú podmienky a okolie priaznivé, porastie svetlo na úkor tieňa a naopak. Charakter jedinca tak kryštalizuje do podoby určenej vrtochmi prírody a zákonitosťami materiálneho a vitálneho sveta, pokiaľ do tohto procesu nevstúpi svojím vplyvom vyšší prvok, vedomá vôľa, ktorá nedovolí prírode uplatňovať jej vrtošivé metódy a nahradí ich logickou a cieľavedomou disciplínou. Vedomá vôľa sa tak stáva základom racionálnej výchovy.

Preto je veľmi dôležité, aby výchova detskej vitality začala čo najskôr - len čo dieťa dokáže používať svoje zmysly. Možno tak predísť mnohým zlozvykom a vylúčiť veľa škodlivých vplyvov.

Výchova vitality má dve základné zložky, odlišné svojimi cieľmi i postupmi, ale rovnako dôležité. Prvou je rozvoj a správne pužívanie zmyslových orgánov, druhú tvorí úsilie uvedomiť si svoj charakter, postupne ho ovládnuť a premeniť.

Výchova zmyslov sa opäť skladá z niekoľkých zložiek, ktoré sa s vývojom jedinca pridávajú a vlastne by nemali nikdy skončiť. Zmyslové orgány možno správnou výchovou doviesť k citlivosti, presnosti a výkonnosti ďaleko prevyšujúcej bežné očakávania.

Podľa starovekých mystických poznatkov človek disponuje nie piatimi, ale siedmimi zmyslami, a v špeciálnych prípadoch dokonca dvanástimi. Niektoré rasy mali pod tlakom okolností v určitých dobách viac či menej dokonale rozvinutý niektorý z týchto doplnkových zmyslov. Vhodným a vytrvalým cvičením to môže dosiahnuť každý, koho ich pestovanie a výsledky skutočne zaujímajú. Medzi mnohými schopnosťami spomínanými v tejto súvislosti je napríklad rozšírenie telesného vedomia, schopnosť premietnuť ho mimo telo, sústrediť na určité miesto a získať tak zrakové, sluchové, čuchové, chuťové a dokonca aj hmatové vnemy na diaľku.

K tomuto všeobecnému rozvoju zmyslov treba čo najskôr pridať kultivovanie estetického vnímania a cítenia, schopnosti zvoliť si a nasledovať to, čo je krásne a harmonické, jednoduché, zdravé a čisté. Lebo tak, ako existuje zdravie telesné, existuje aj zdravie duševné, a popri kráse tela a jeho pohybov existuje aj krása a harmónia zmyslového vnímania. S rastúcou schopnosťou prenikať do podstaty vecí by dieťa malo k sile a presnosti pridávať aj umelecké vnímanie a kultivovanosť. Treba ho viesť k tomu, aby si cenilo a nachádzalo záľubu v tom, čo je zdravé, krásne, vznešené a ušľachtilé v prírode i medzi výtvormi ľudskej ruky. Iba naozajstná estetická kultúra ho uchráni pred degradujúcimi vplyvmi. V stopách posledných vojen a následného hrozného nervového vypätia - možno ako znak úpadku civilizácie a rozkladu spoločnosti - kráča rozmáhajúca sa vulgárnosť, ktorá akoby zachvátila ľudský život na individuálnej i kolektívnej úrovni, zvlášť jeho zmyslovú a estetickú stránku. Metodická a premyslená kultivácia zmyslov môže z dieťaťa postupne odstrániť všetko nízke, hrubé a vulgárne, čo doň preniklo z okolia. Bude mať blahodarný vplyv aj na jeho charakter, lebo tomu, kto je z estetickej stránky skutočne na výške, jeho zmysel pre krásu nedovolí zachovať sa hrubo, vulgárne či brutálne. Estetická úroveň, ak je úprimná a nefalšovaná, prináša so sebou aj šľachetnosť a štedrosť, ktorá sa bude prejavovať v správaní dieťaťa a udrží v ňom odstup od mnohých nízkych a zvrátených pohnútok.

A tak sa dostávame k druhej zložke vitálnej výchovy zameranej na charakter a jeho premenu.

Metódy, ktoré majú vitalitu očistiť, ovládnuť a podrobiť disciplíne, sa často uchyľujú k násilnému potláčaniu jej činnosti a k asketizmu. Je to nepochybne ľahšia a rýchlejšia cesta než dôsledná a náročná výchova, ale jej účinky nie sú také hlboké ani trvalé. Okrem iného sa od počiatku vylučuje možnosť spolupráce a pomoci zo strany samotnej vitality, ktorá je mimoriadne dôležitá pre tých, čo sa usilujú o všestranný rozvoj jedinca a jeho aktivít.

Počas prípravnej etapy, ktorú nemožno obísť, sa musíme naučiť vnímať najrôznejšie poryvy lomcujúce naším vnútrom a neustále si uvedomovať, čo robíme a prečo to robíme. Dieťa musíme viesť k tomu, aby si všímalo svoje reakcie, impulzy a ich príčiny a stalo sa nestranným pozorovateľom prudkých vĺn svojich túžob, sklonov k násiliu ako aj inštinktívnych tendencií podrobovať si, ovládať a vlastniť. Za týmito poryvmi sa skrýva márnomyseľnosť a pýcha, ktorá je súčasne pozadím aj ich protipólov - slabosti, znechutenia, depresie a zúfalstva.

Sebapozorovanie však prinesie úžitok len vtedy, keď so schopnosťou vnútorného rozlišovania rastie v človeku aj odhodlanie prekonať sám seba a vydať sa na cestu k dokonalosti. Toto odhodlanie treba deťom vštepiť už v útlom veku, oveľa skôr, než to väčšina ľudí pokladá za potrebné.

Vôľu zápasiť s prekážkami a prekonávať ich možno v človeku prebudiť rôznymi spôsobmi: na niekoho účinkujú rozumné argumenty, na iných skôr city a dobrá vôľa, ďalších k tomu môže pohnúť ich zmysel pre sebaúctu a skutočné ľudské hodnoty. Ale v každom prípade bude najsilnejšie pôsobiť neustály a úprimný osobný príklad.

Ak sa raz človek pevne rozhodne, nezostáva mu nič iné, len dôsledne a vytrvale postupovať vpred, odhodlaný neprijať žiadnu porážku ako definitívnu. Ak nechcete, aby vaše úsilie časom ochablo alebo ustalo, majte vždy na pamäti túto dôležitú vec: vôľu možno rovnako ako svaly metodicky pestovať a rozvíjať stupňovaným cvičením. Preto od nej neváhajte žiadať maximum aj vo veciach, ktoré sa vám nezdajú dôležité. Jej pevnosť tak porastie, až sa nakoniec budete môcť pustiť aj do tých najťažších úloh. Ak sa raz niečo rozhodnete urobiť, dotiahnite to do konca, aj keby ste museli neustále začínať odznova. Vaša vôľa sa sústredeným úsilím zocelí a nakoniec postačí, keď ju upriamite na jasne sformulovaný cieľ.

Stručne povedané: človek musí dokonale spoznať a ovládnuť svoj charakter, aby mohol zmeniť tie črty svojej povahy, ktoré si premenu vyžadujú.

Všetko bude pritom závisieť od ideálu, ktorý chce dosiahnuť. Hodnota úsilia i jeho výsledky budú priamo úmerné hodnote ideálu. Tejto téme sa budeme podrobnejšie venovať v spojení s rozumovou výchovou.

V   ROZUMOVÁ VÝCHOVA

Výchova a rozvoj mysle je najznámejšou a najpraktizovanejšou zložkou výchovy. Napriek tomu v nej bývajú také medzery, že je až na pár vzácnych výnimiek veľmi neúplná a v konečnom dôsledku úplne nedostatočná.

Všeobecne sa pod výchovou myslí práve rozumové vzdelanie. Dieťa sa pod nátlakom viac či menej zdráhavo podrobí niekoľkoročnému tvrdému tréningu, pripomínajúcemu viac upchávanie mozgu balastom než vzdelávanie, a otázka jeho výchovy sa uzavrie konštatovaním, že sa urobilo všetko potrebné pre jeho ďalší rozumový rozvoj. V skutočnosti sa však nič takého neurobilo. Ani v tom priaznivom prípade, keď sa neprekročí únosná miera a mozog sa neustálym preťažovaním nepoškodí, takýto výcvik nemôže stačiť na rozvoj tých schopností ľudskej mysle, ktoré z nej robia dobrý a užitočný nástroj. Vzdelávanie v tej podobe, v akej ho poznáme, môže prinajlepšom slúžiť ako gymnastické cvičenie zvyšujúce pružnosť mozgu. Každá oblasť ľudského poznania z tohto hľadiska predstavuje osobitný druh mentálnej gymnastiky s príslušnými pojmami a presne definovaným jazykom.

Skutočnú výchovu mysle, ktorá človeka pripraví na vyšší život, tvorí päť základných etáp. Zvyčajne nasledujú jedna za druhou v uvedenom poradí; u výnimočných jedincov môže byť ich poradie iné, prípadne sa môžu prekrývať. V stručnosti ich možno charakterizovať takto:

  1. Rozvoj koncentrácie a schopnosti sústrediť pozornosť.

  2. Rast vnútorného bohatstva, rozhľadu a schopnosti postihnúť hĺbku, šírku a zložitosť vzájomných súvislostí.

  3. Zoskupenie myšlienok okolo centrálnej idey, najvyššieho ideálu alebo najžiarivejšej myšlienky, ktorá určí životné smerovanie.

  4. Ovládnutie myslenia a odmietnutie nežiadúcich myšlienok, aby človek mohol myslieť len to, čo chce a vtedy, keď chce.

  5. Rast mentálneho pokoja a ticha, stále dokonalejšie a úplnejšie vnímanie inšpirácií zostupujúcich z vyšších úrovní bytia.

Nemôžem sa tu púšťať do podrobného rozboru metód vhodných pre jednotlivé povahy v príslušných obdobiach ich vývoja, a preto sa aspoň pokúsim naznačiť niektoré základné princípy.

Je zrejmé, že najväčšou prekážkou rozumového rozvoja dieťaťa je nestálosť jeho myšlienok. Poletujú sem a tam ako motýľ a dieťa musí vyvinúť značné úsilie, ak ich chce udržať na jednej veci. Ale schopnosť sústrediť sa je v ňom latentne prítomná. Dokazuje to aj fakt, že keď ho niečo zaujme, vie byť veľmi pozorné. Záleží preto od vychovávateľa, či nájde spôsob, ako v dieťati vypestovať schopnosť sústrediť pozornosť a hlboko sa pohrúžiť do toho, čo robí. Podľa potreby a okolností môžeme využiť všetky prostriedky, ktoré schopnosť koncentrácie rozvíjajú, od hier až po odmeny. Psychologické hľadisko je pritom najdôležitejšie. Najhodnotnejším spôsobom je prebudiť v dieťati záujem o to, čo ho chceme naučiť, a vypestovať v ňom chuť do práce a odhodlanie neustále sa zdokonaľovať. Láska k učeniu, túžba učiť sa vždy a všade, to je najcennejší dar, aký môžeme dieťaťu dať. Všetky udalosti, všetky okolnosti života sa tak stanú nevyčerpateľným zdrojom príležitostí naučiť sa viac a ešte viac.

Ak ich dieťa bude chcieť využiť, k pozornosti a koncentrácii musí pridať aj pozorovacie schopnosti spolu s presnou a vernou pamäťou. Existuje veľa nenásilných spôsobov, ako cvičiť pozorovacie schopnosti, a takmer každá situácia sa dá využiť na zvýšenie bystrosti, pohotovosti a bdelosti jeho myslenia. Rozvoj chápania si pritom zasluhuje oveľa väčšiu pozornosť, ako zdokonaľovanie pamäti. Človek vie len to, čo skutočne pochopil. Veci naučené mechanicky, naspamäť, časom blednú, strácajú kontúry a miznú, ale to, čo sme pochopili, nikdy nezabudneme. Preto dieťaťu nikdy neodmietnite vysvetliť, prečo a ako sa veci dejú. Ak to nedokážete vy sami, nasmerujte ho k odborníkom, alebo mu aspoň odporučte knihy, ktoré sa danou otázkou zaoberajú. Tak v ňom postupne prebudíte chuť k naozajstnému štúdiu a schopnosť vytrvale ísť za poznaním.

A tu sa dostávame k druhej etape rozumového rozvoja, kedy treba myseľ obohatiť a rozšíriť.

V príhodný čas dieťaťu ukážte, že všetko sa môže stať zaujímavým predmetom štúdia, ak k tomu pristúpi správnym spôsobom. Život sám je najlepšou školou, pestrou a zložitou. Každý deň, každý jeho okamih je nabitý nepredvídanými situáciami a zážitkami, jasnými, ba až do očí bijúcimi príkladmi príčin a ich následkov. Je také ľahké podnietiť v deťoch zdravú zvedavosť, ak im inteligentne a zrozumiteľne odpovieme na ich nespočetné otázky. Zaujímavá odpoveď upúta ich pozornosť, vyvolá ďalšie otázky a deti sa tak bez námahy naučia oveľa viac, ako v školskej lavici. Starostlivým a rozumným výberom kníh v nich možno prebudiť zdravú chuť do čítania, ktoré je príťažlivé a poučné zároveň. Nebojte sa vecí, ktoré podnecujú detskú fantáziu. Od fantázie sa odvíja tvorivosť, ktorá štúdium napĺňa životom a radosťou.

Pri zvyšovaní pružnosti a prenikavosti detskej mysle treba dbať nielen na počet a rôznorodosť predmetov štúdia, ale aj na rôznorodosť prístupov k tomu istému predmetu, aby sa dieťa na vlastnej skúsenosti presvedčilo, že existuje veľa spôsobov, ako sformulovať, rozobrať a vyriešiť ten istý intelektuálny problém. Jeho mozog sa tak zbaví strnulosti a myslenie získa pružnosť a bohatosť, ktorá ho pripraví na ešte komplexnejšiu a obsiahlejšiu syntézu. Súčasne si osvojí pocit extrémnej relatívnosti rozumového poznania a postupne v ňom ožije túžba po dokonalejšom a pravdivejšom zdroji poznania.

Štúdiom jeho myseľ vyzreje a naučí sa zovšeobecňovať a ruka v ruke s tým sa v ňom prebudí aj potreba istoty a dostatočne stabilného poznania, ktoré by sa mohlo stať základom rozumovej syntézy schopnej vniesť súlad a poriadok do spleti najrôznejších, často úplne protichodných myšlienok a predstáv nahromadených a roztratených v mozgu. Toto usporiadanie je veľmi dôležité, ak sa chceme vyhnúť myšlienkovému chaosu. Všetky protiklady možno premeniť tak, aby sa navzájom dopĺňali, treba len objaviť vyššiu ideu, ktorá ich zosúladí. Ak nechceme upadnúť do jednostrannosti a zaujatosti, musíme sa na každý problém pozrieť zo všetkých možných strán a hľadísk. Aktívne a tvorivé myslenie bude potom vyžadovať nenásilnú a logickú syntézu všetkých uvažovaných pohľadov. Ak si želáme, aby aj súhrn všetkých myšlienok ako celok mal dynamickú a konštruktívnu silu, musíme veľmi starostlivo zvoliť centrálnu ideu našej syntézy, pretože od nej bude závisieť hodnota celku. Čím je centrálna idea vyššia, rozsiahlejšia a univerzálnejšia, čím výraznejšie vystupuje nad priestor a čas, tým viac a komplikovanejších myšlienok, ideí, pojmov a predstáv dokáže zosúladiť a uviesť do harmónie.

Netreba hádam ani hovoriť, že takéto usporiadanie nemožno dosiahnuť naraz. Ak si chce myseľ uchovať sviežosť a energiu, musí sa neustále rozvíjať, bez prestania revidovať svoje predstavy vo svetle nového poznania, neúnavne adaptovať a rozširovať myšlienkové konštrukcie na novo získané pojmy a znova a znova preskupovať všetky myšlienky, aby si každá našla správne miesto vo vzťahu k ostatným a celok si udržal svoj súlad a harmóniu.

To, čo som doteraz povedala, platí pre špekulatívnu myseľ - myseľ, ktorá sa učí. Ale učenie je len jednou stránkou myšlienkovej aktivity. Druhou, nemenej dôležitou, je jej formatívna aktivita, schopnosť tvoriť myšlienkové formy a pripravovať tak prechod od myslenia k činnosti. Táto stránka bola napriek svojmu významu len zriedka predmetom osobitného štúdia a disciplíny. Iba tí, ktorí chcú z nejakého dôvodu mať svoju myseľ pod kontrolou, pomýšľajú na skúmanie a ovládnutie jej formatívnej aktivity. A len čo sa o to pokúsia, narazia na ťažkosti, ktoré sa zdajú byť neprekonateľné.

Zvládnutie a zdisciplinovanie formatívnej aktivity mysle je napriek tomu jednou z najdôležitejších zložiek sebavýchovy a sebaovládania. Z hľadiska štúdia je každá idea vítaným prírastkom do celkovej syntézy, ktorej prirodzenou úlohou je rásť a naberať na bohatosti a komplexnosti. Z pohľadu činnosti je to však presne naopak. Idey, na základe ktorých chceme konať, musia prejsť prísnou kontrolou, a do činnosti môžeme pripustiť len tie, ktoré svojím smerovaním neprotirečia centrálnej idei našej syntézy. Každú myšlienku vstupujúcu do nášho vedomia treba postaviť pred centrálnu ideu: ak si medzi zhromaždenými myšlienkami nájde svoje miesto, začleníme ju do syntézy, ak nie, vylúčime ju z nej von, aby neovplyvňovala naše konanie. Túto mentálnu očistu treba dôsledne a pravidelne opakovať, len tak si udržíme kontrolu nad svojimi činmi.

Mali by sme si vyčleniť určitú časť dňa, kedy by sme bez náhlenia prebrali svoje myšlienky a opäť ich usporiadali. Keď si to osvojíme ako návyk, kontrolu nad nimi si udržíme aj počas činnosti a žiadna myšlienka ohrozujúca zdar nášho úsilia nebude môcť v našom vedomí preniknúť do popredia. Najmä v prípade, keď budeme svoju schopnosť koncentrácie sústavne zdokonaľovať, aktívne povrchové vedomie sa naučí prepúšťať len najnutnejšie myšlienky, čím znásobí ich silu a účinok. A keď koncentrácia dosiahne takú intenzitu, že myšlienkovú aktivitu bude treba úplne zastaviť, dokážeme vypnúť všetky mentálne vibrácie a navodiť takmer absolútne ticho. Toto ticho nám umožní postupne sa otvoriť vyšším úrovniam vedomia a stále dokonalejšie zachytávať z nich zostupujúce inšpirácie.

Mentálne ticho nám však prospeje aj skôr, než sa dopracujeme až k tomuto bodu. Myšlienková aktivita väčšiny ľudí s vyvinutejšou a aktívnejšou mysľou totiž prakticky nikdy neustáva. Cez deň je pod akou-takou kontrolou, ale v noci, keď telo spí, často nadobúda chaotický charakter a až nezdravú intenzitu. Vtedy býva zdrojom značného napätia a výsledkom takého spánku môže byť vyčerpanie a pokles mentálnych schopností.

Faktom je, že myseľ ako každá iná zložka ľudskej bytosti potrebuje oddych a že tento oddych nedostane, kým sa jej ho nenaučíme poskytnúť. Toto umenie si treba osvojiť. Zmena činnosti je istým druhom odpočinku, ale najlepší oddych zaručí mentálne ticho. Niekoľko minút ticha znamená pre obnovenie mentálnych schopností viac než hodiny spánku.

Keď sa naučíme utíšiť svoju myseľ a sústrediť ju vo vnímavom tichu, prestanú pre nás existovať neriešiteľné otázky a problémy. Kým v myslení vládne ruch a zhon, je zmätené a chýba mu potrebná prenikavosť. Do vnímavého a ničím nerušeného ticha však môže zostúpiť svetlo, ktoré ľudským schopnostiam otvorí nové horizonty.

VI   PSYCHICKÁ A DUCHOVNÁ VÝCHOVA

Dosiaľ sme sa zaoberali výchovou zameranou na bežné ľudské schopnosti a dostupnou pre všetky deti. Netreba však zostať len pri nej. V každej ľudskej bytosti sa skrývajú možnosti vyššieho vedomia, cez ktoré sa môže podieľať na vyššom a plnšom živote. Práve toto vedomie riadi život výnimočných bytostí, určuje jeho okolnosti aj ich reakcie na ne. Čo ľudská myseľ nevie a nedokáže, toto vedomie dokáže a vie. Je ako svetlo žiariace v hĺbkach bytosti, prerážajúce hrubými vrstvami povrchového vedomia. Niektorí ľudia cítia jeho prítomnosť a veľa detí je pod jeho vplyvom, ktorý sa čas od času zreteľne prejavuje v ich spontánnych činoch alebo aj slovách. Rodičia však obvykle nechápu, čo sa v ich deťoch deje, a ich reakcie preto nebývajú vhodné. Výchovou vedú deti k tomu, aby sa sústredili na vonkajšie veci a považovali ich za najdôležitejšie. Koncentrácia na vonkajšie veci môže byť skutočne veľmi užitočná, ak sa deje správnym spôsobom. V tejto súvislosti možno povedať, že tri spomínané línie výchovy - telesná, vitálna a mentálna - pomáhajú budovať vonkajšiu osobnosť; z beztvarej podvedomej masy formujú individualitu a vytvárajú z nej organizovanú, usporiadanú a seba si uvedomujúcu bytosť. S psychickou výchovou sa dostávame ku zmyslu života a k účelu našej existencie na zemi. Život má smerovať k ich odhaleniu a jeho vyvrcholením by malo byť odovzdanie sa jedinca svojmu večnému princípu. Takéto sebaobjavovanie sa často spája s mystikou a náboženstvom, lebo práve ony sa najintenzívnejšie zaoberali touto stránkou života. Ale nemusí to byť nevyhnutne tak: mystický pojem Boha možno nahradiť filozofickejším pojmom pravdy a výsledok bude v podstate ten istý, iba cesta k nemu už bude schodná aj pre toho najväčšieho pozitivistu. Rozumové pojmy a koncepcie majú pri príprave na psychický život druhoradú úlohu. Dôležité je dosiahnuť skúsenosť, zažiť ju. Taký zážitok má vlastnú realitu a silu, nezávislú od teórie, ktorá ho predchádzala, sprevádzala alebo nasledovala. Teórie bývajú len vysvetlením, ktoré si človek dáva, aby mal aspoň ilúziu poznania. Svoj ideál odieva do rôznych názvov podľa toho, kde sa narodil a ako bol vychovaný. Skúsenosť, ak je nefalšovaná, býva principiálne rovnaká. Iba jej slovná formulácia sa mení podľa viery a rozumovej výchovy jej nositeľa. Každá formulácia je len približná a mala by sa vyvíjať v súlade s tým, ako sama skúsenosť nadobúda stále presnejšie a jasnejšie kontúry.

Aby sme mohli podať náčrt psychickej výchovy, musíme si sformulovať aspoň približnú predstavu o psychickom bytí. Môžeme to vyjadriť tak, že stvorenie individuálnej bytosti je výsledkom premietnutia jednej z nespočetných možností, latentne existujúcich v Najvyššom Počiatku všetkého stvoreného, do priestoru a času. Premietnutím cez vesmírne vedomie sa táto možnosť konkretizuje v zákone a najhlbšej pravde individuálnej bytosti a postupným vývojom sa z nej stáva duša - psychická bytosť jedinca.

Toto stručné vysvetlenie nie je v žiadnom prípade vyčerpávajúce a má ďaleko k úplnosti. Môžeme ho však použiť ako základ pri výklade výchovy, ktorou sa práve zaoberáme.

Prostredníctvom psychickej prítomnosti sa najhlbšia pravda individuálnej bytosti dostáva do kontaktu s ňou samou i s okolnosťami jej života. Psychická prítomnosť zväčša účinkuje akoby spoza opony, nepoznaná a neuznávaná. Občas ju možno vycítiť a rozpoznať, v niektorých prípadoch je takmer hmatateľná a jej vplyv pomerne intenzívny. Takí ľudia idú svojím životom s istotou im vlastnou, sú pánmi svojho osudu. Cieľom psychickej výchovy je dosiahnuť tento stupeň dokonalosti a uvedomiť si psychickú prítomnosť v nás. Odhalenie psychickej bytosti a splynutie s ňou nepatrí zatiaľ medzi všeobecne uznávané prvky výchovy. Je pravda, že v špeciálnych pojednaniach môžeme nájsť veľa užitočných rád a že niektorým sa dokonca pošťastí stretnúť niekoho, kto im vie ukázať cestu a poskytnúť potrebnú pomoc. Najčastejšie je však psychická realizácia čisto osobnou záležitosťou a jej osud závisí len a len od našej vlastnej iniciatívy. Pevné odhodlanie, neúnavná vôľa a neústupná vytrvalosť sú pritom nevyhnutnými predpokladmi úspechu. Každý si musí presekať cestu svojimi vlastnými problémami a ťažkosťami. Cieľ je do istej miery známy - tí, čo ho dosiahli, ho viac či menej presne opísali. Ale najvyššia cena tohto objavu spočíva v jeho rýdzosti a spontánnosti: vymyká sa totiž všetkým rozumovým očakávaniam. Každý adept sa preto najprv snaží nájsť niekoho, kto už má túto cestu úspešne za sebou, aby mu ukázal smer a poskytol potrebnú pomoc. Prípadným cestovateľom-samotárom sa možno zíde niekoľko všeobecných poznámok:

Začnite v sebe hľadať to, čo nezávisí od tela a životných podmienok, čo nevzniklo výchovou ani absorbovaním zvykov okolia, čo neovplyvnil materinský jazyk, krajina, kde ste sa narodili, ani doba, v ktorej žijete. V hĺbkach svojej bytosti musíte nájsť to, čo je zdrojom pocitu univerzálnosti, neohraničenosti a nadčasovej kontinuity. Vtedy sa odosobníte, decentralizujete, začnete žiť vo všetkom a vo všetkých bytostiach. Bariéry, ktoré vás od nich delili, sa zrútia. Budete myslieť v ich myšlienkach, cítiť v ich citoch, žiť životom všetkých. Čo sa zdalo nehybné, je zrazu plné života: kamene ožívajú, rastliny cítia, snažia sa a trpia, zvieratá rozprávajú jazykom viac či menej artikulovaným, ale vždy jasným a zrozumiteľným. Všetko je oživené zázračným vedomím bez času a ohraničenia. A to je len jedna stránka psychickej realizácie. Je veľa ďalších a všetky vás budú vytláčať von z pevnosti vášho egoizmu, zo stien povrchovej osobnosti, z nedostatočnosti ľudských reakcií a nemohúcnosti ľudskej vôle.

Cesta k psychickej realizácii je však dlhá a ťažká, posiata prekážkami a pascami, ktoré prekoná len odhodlanie pripravené podstúpiť každú skúšku. Pripomína to cestu cez nebezpečnú džungľu do neznámej krajiny za veľkým objavom. Odhalenie psychickej bytosti je tiež veľkým objavom a vyžaduje aspoň toľko pevnosti a vytrvalosti, ako hľadanie nových kontinentov. Tí, ktorí sa už rozhodli, možno ocenia niekoľko rád:

Pravdepodobne najdôležitejšou zásadou je, že rozum nedokáže posudzovať duchovné veci. Zhodli sa na tom všetci, ktorí o disciplíne jogy písali, ale málokto sa tejto rady drží. Kto však chce na ceste jogy postúpiť vpred, musí sa nekompromisne zdržať všetkých rozumových dohadov a úsudkov.

Vzdajte sa snahy o osobnú spokojnosť, pohodlie, pôžitky či šťastie. Nech vo vás planie iba snaha postúpiť vpred na ceste vnútorného sebaobjavovania. Všetko, čo vám život prináša, berte ako pomoc vo vašom vývoji a nikdy neváhajte urobiť ten krok, ktorý sa od vás žiada.

Pokúste sa nájsť radosť vo všetkom, čo robíte, ale nikdy nerobte nič iba kvôli radosti.

Nepoddávajte sa zhonu, nervozite a vzrušeniu. V každej situácii zostaňte dokonale pokojní. Vždy však buďte pripravení odhaliť, čo všetko ešte treba urobiť, a bez otáľania to aj urobte.

Nepripisujte vonkajším udalostiam význam. Vždy sú len nedokonalým pokusom vyjadriť niečo iné, skutočné a pravdivé, čo uniká povrchovému chápaniu.

Nesťažujte sa na správanie ľudí okolo vás, kým nemáte silu zmeniť v ich povahe to, čo ich k takému správaniu vedie. A ak takú silu máte, tak ich miesto sťažností radšej zmeňte.

Čokoľvek budete robiť, nikdy nezabúdajte na svoj konečný cieľ. Na vašej ceste nie sú veci malé ani veľké, dôležité ani bezvýznamné. Všetko je rovnako dôležité a môže priblížiť i oddialiť váš konečný úspech. Preto skôr, než sa pustíte do jedla, sústreďte sa chvíľu na to, aby vaše telo získalo z jedla všetko potrebné na znášanie námahy spojenej s vytrvalým a húževnatým postupom vpred.

Skôr, než pôjdete spať, koncentrujte sa pár sekúnd v snahe, aby spánok priniesol vašej mysli pokoj a ticho a zregeneroval vaše unavené nervy, aby ste sa po zobudení mohli vydať na cestu s obnovenou ráznosťou.

Kým niečo vykonáte, venujte niekoľko sekúnd koncentrácii, aby váš čin uľahčil alebo aspoň nenarušil vaše napredovanie.

Prv, než niečo poviete, koncentrujte sa chvíľu na to, čo chcete povedať, v snahe použiť len tie slová, ktoré sú skutočne nevyhnutné a neohrozia váš ďalší pokrok.

Skrátka, nikdy nezabúdajte na zmysel a cieľ vášho života. Odhodlanie postupovať vpred sa musí neustále vznášať nad všetkým, čo robíte a čím ste, ako veľký žiarivý vták usmerňujúci hnutia vašej bytosti.

Pred neúnavnou vytrvalosťou vašej vôle sa v jednom rozhodujúcom okamihu otvorí vnútorná brána a vy vkročíte do oslepujúcej nádhery prinášajúcej so sebou istotu nesmrteľnosti, konkrétnu skúsenosť, že ste vždy žili a vždy budete žiť, že zanikajú iba vonkajšie formy ako šaty, ktoré zahodíte, keď ich po čase obnosíte. Vtedy z vás spadnú všetky okovy a miesto namáhavého postupu vpred, vybojúvaného proti tlaku okolností vnucovaných vám prírodou, budete kráčať priamo a pevne, ak si to prajete, ako páni svojho osudu.

A predsa toto vyslobodenie spod nadvlády telesnosti nie je najvyšším naplnením. Od vrcholu nás ešte stále delí niekoľko krokov a aj po nich môžu nasledovať kroky nové, otvárajúce brány budúcnosti. A tieto kroky sú základom duchovnej výchovy.

Skôr, než ju rozoberieme podrobnejšie, žiada sa vysvetlenie. Prečo robím takú ostrú deliacu čiaru medzi psychickou a duchovnou výchovou? Preto, lebo aj keď sú často zahŕňané pod spoločný názov "disciplína jogy", smerujú k úplne odlišným cieľom. Pre jednu je to dokonalejšia existencia na zemi, pre druhú únik z pozemského stvorenia i celého vesmíru a návrat do neprejaveného.

Dalo by sa povedať, že psychický život je život zbavený smrti, čas bez konca, priestor bez hraníc, neustály pohyb vpred vo svete foriem. Duchovné vedomie naproti tomu znamená prežívať nekonečno a večnosť, vymaniť sa z celého stvorenia a uniknúť mimo čas i priestor. Ak si chcete uvedomiť svoju psychickú bytosť a žiť psychickým životom, musíte sa zbaviť sebectva. Ak chcete žiť duchovným životom, musíte odstrániť aj svoje "Ja".

V duchovnej výchove tiež platí, že cieľ, ktorý si pred seba postavíme, bude mať rôzne mená podľa prostredia, z ktorého pochádzame, podľa cesty, ktorou sme postupovali, a podľa sklonov našej povahy. Kto je nábožensky založený, nazve ho Bohom a bude smerovať k splynutiu s transcendentným Bohom nad všetkými formami v protiklade k imanentnému Bohu, prebývajúcemu v každej forme. Iní ho nazvú Absolútnom, Najvyšším Počiatkom, ďalší zasa Nirvánou. Tí, čo považujú svet za neskutočný a iluzórny, ho budú nazývať Jedinou Realitou a pre tých, ktorí celé stvorenie považujú za klam, bude Poslednou a Jedinou Pravdou. V každej z týchto definícií je časť pravdy, žiadna však nie je úplná. Všetky odrážajú len jeden aspekt, jednu stránku skutočnosti. Ani tu príliš nezáleží na rozumovej formulácii. Keď prekročíte určité medzistupne, pôjde o tú istú skúsenosť. Najlepším začiatkom a najrýchlejšou metódou je v každom prípade plne sa odovzdať zvolenému ideálu. Niet väčšej radosti nad radosť z odovzdania sa tomu najvyššiemu, čo dokážeme postihnúť. Pre niekoho to môže byť Boh, pre iného Dokonalosť. Ak dokážete spojiť odovzdanie s vytrvalosťou a zanietením, príde čas, keď prekročíte svoju rozumovú koncepciu a zažijete skúsenosť, ktorá sa vymyká akémukoľvek popisu, ale je takmer vždy identická vo svojich dôsledkoch. S rastúcou oddanosťou rastie aj snaha o identifikáciu, o totálne splynutie s Tým, čomu sme sa odovzdali. Postupne prekoná všetky prekážky a zdroje odporu, a keď ju bude sprevádzať aj spontánna a intenzívna láska, nič nemôže dlho odolávať ich víťaznému náporu.

Medzi touto identifikáciou a identifikáciou so svojou psychickou bytosťou je však základný rozdiel. Identifikácia s psychickou bytosťou sa môže predlžovať a v určitých prípadoch stať trvalou, takže neustále sprevádza osobu, ktorá ju dosiahla, bez ohľadu na to, čo práve robí. Inými slovami, neprežíva ju iba počas koncentrácie a meditácie, ale jej účinky pociťuje vždy a všade, v bdelom stave i počas spánku.

Naproti tomu, oslobodenie sa od foriem a identifikácia s tým, čo je nad formami, nemôže trvať ľubovoľne dlho, lebo by spôsobila rozpad materiálnej formy. Podľa niektorých tradícií sa tak nevyhnutne stane do dvadsiatich dní od úplného splynutia. Nemusí to byť nevyhnutne tak, a aj keď bude zážitok splynutia trvať iba okamih, spôsobí zmeny vo vedomí, ktoré sa nikdy viac nestratia a zanechajú stopy na všetkých úrovniach bytosti, vnútorných i vonkajších. Navyše, ak ste raz túto identifikáciu dosiahli, môžete ju obnoviť vôľou za predpokladu, že v sebe dokážete navodiť tie isté podmienky.

Vplynutie do bytia nad formami hlásajú ako najvyššie oslobodenie tí, pre ktorých existencia stratila všetku príťažlivosť a ktorí z nej chcú za každú cenu uniknúť. Neprekvapuje, že nie sú spokojní so svetom v jeho terajšej podobe. Ale individuálne vyslobodenie, ktoré zanechá svet taký, aký je, a ani trochu nezmenší utrpenie ostatných, nemôže uspokojiť tých, ktorí odmietajú žiť v šťastí, ak by sa z neho mohli tešiť iba oni, a ktorí snívajú o svete hodnejšom duchovných bohatstiev ukrytých za zmätkom a utrpením na jeho povrchu. Chcú, aby aj iní mali prospech z pokladov, ktoré objavili, a prostriedky na to sú v ich dosahu, ak už vystúpili na vrchol svojej cesty.

Spoza hraníc sveta foriem možno vyvolať novú silu, silu vedomia, ktorá sa ešte neprejavila a ktorá svojím prejavením sa zmení chod vecí a spôsobí zrod nového sveta. Individuálny únik z pozemských strastí späť do neprejaveného nie je naozajstným riešením problému utrpenia, nevedomosti a smrti. Nie je ním ani problematický kolektívny únik z vesmírneho utrpenia úplným a definitívnym návratom všetkého stvoreného späť ku stvoriteľovi, ktorý by vesmír vyliečil tým, že by ho zničil. Skutočným riešením je transformácia, totálna premena hmoty ako logické pokračovanie vzostupného pochodu Prírody k dokonalosti, vznik novej bytosti, ktorá bude v porovnaní s človekom to, čo je človek v porovnaní so zvieraťom, a ktorá na zemi stelesní novú silu, nové vedomie, novú energiu. Vtedy tiež začne nová výchova, ktorú možno nazvať supramentálnou a ktorá bude svojimi neohraničenými možnosťami vplývať nielen na vedomie individuálnych bytostí, ale aj na substanciu, z ktorej sa skladajú, a na okolie, v ktorom žijú.

V porovnaní s dosiaľ preberanou výchovou, ktorá postupuje zdola nahor rozvíjaním a zdokonaľovaním rôznych častí bytosti, supramentálna výchova bude postupovať zhora nadol. Jej vplyv bude klesať z jednej úrovne bytosti na druhú, až dosiahne úroveň poslednú, telesnú. Telesná úroveň sa však pod jej účinkom začne meniť, až keď vnútorné úrovne bytosti budú v pokročilom štádiu premeny, a preto by nebolo rozumné posudzovať prítomnosť supramentálna podľa telesných príznakov. Supramentálna sila môže v bytosti pôsobiť dlho predtým, než sa jej účinky prejavia telesne.

Stručne povedané, supramentálna výchova povedie nielen k ďalšiemu rozvoju ľudskej povahy a jej latentných schopností, ale aj k bytostnej premene a transformácii povahy samotnej. Umožní tak vznik bytostí vyššieho druhu, ktoré budú neporovnateľne dokonalejšie než človek a ľudstvo na terajšom stupni vývoja.


Komentáre k týmto esejam možno nájsť v druhej časti série: O výchove II - Rozhovory a komentáre


Šrí Aurobindov ášram sprístupnil na internete anglickú verziu esejí o výchove, na základe ktorej vznikol tento slovenský preklad. Eseje sú zahrnuté v 12. zväzku "Collected Works of the Mother" (Volume 12: On Education) počnúc stranou 3 ("The Science of Living"). Jednotlivé zväzky "Collected Works of the Mother" možno stiahnuť vo formáte PDF zo stránky http://www.sriaurobindoashram.org/ashram/mother/writings.php



© 1999 - 2024 Copyright Sri Aurobindo Ashram Trust